Novinky

Recenzia Adam Ďurica - Mandolína

Adam Ďurica písal pesničky na Mandolínu, dá sa povedať, už s ohľadom na ich konečný zvuk, ktorý je pre neho dôležitý už od prvej dosky Cukor a soľ. Oproti predchádzajúcemu opusu Dávno zomrel rock´n´roll, však tento krát upustil od tvrdšieho zvuku a urobil album sofistikovaného popu v tej najlepšej podobe. Bol to šťastný ťah; orchestrácia je postavená na kombináciách akustickej a jemnej elektrickej gitary, alebo piana a iskrivých vsuviek decentnej elektroniky; melódie sú v slohách rozprávačské a v refrénoch roztancované. Z Ďuricu sa stáva majster trojminútových periel a potvrdzujel svoju výnimočnosť i keď v určitých momentoch mu epika ľahko zväzuje hrdlo i melodický rozlet.

Základom nového albumu Adama Ďuricu je poctivá poprocková muzika s vysoko postavenou inštrumentálnou baštou, ktorá pri letmých dotykoch s komerčným popom si zachováva svoju tvár a vpúšťa do svojho repertoáru aj iné hudobné vplyvy a prvky. Sympatický rodák z Nitry vydáva svoje nové kompozície, kde z každej sekundy vyžaruje nesmierna pohoda, nadhľad a bez komplexov sa hlási k mainstreamu. Hraje to čo ho baví a nestará sa, či ho súčasné komerčné publikum bude brať, alebo nie. To sa mu už potvrdilo minulý rok keď elektronické média zaplavila dvojica singlov „ja neľutujem“ a titulná „Mandolína“. Má radosť z každého interpretačného motívu a nehľadí na to či ide o pasáže nekompromisne popové, rockové alebo baladické. Pracuje sa tu s mnohými náladovými odtieňmi a jemným kolorovaním jednotlivých skladieb. Každý moment je dôkazom vlastného neobyčajného citu pre aranžérsku prácu. Hladkajúco pokojné témy sa striedajú s farebnými muzikantskými lahôdkami rozložených do zaujímavých zvukových plôšok. Pozitívom je, že je tu cítiť snahu o sofistikovaný pop a nepripomína to nič k čomu by sa to dalo prirovnať.