Novinky

RECENZIA MEGADETH - SUPER COLLIDER

Uveriteľne nasratý a technicky dokonalý metal, ako vždy obstojný Dave Mustaine, ktorý ukazuje šírku svojho muzikantského portfólia a dostatočne zaujímavá kolekcia nadupaných peciek, ktoré vám odomknú skrytý potenciál vašej agresie. Takže album roku? Hovno... bohužiaľ nie. Kompozície sú síce zaujímavé ale len do chvíle, keď si uvedomíte, že sa prepájajú s retrospektívnym videním  a od tej chvíle je to uťahané, nezáživné a úplne tomu chýba "temná a agresívna strana sily jedného dielika Veľkej štvorky". Keby sa za fádnym záverom rozsvietilo logo nejakého pivovaru so sloganom "Kto nepije, nethrashuje", vôbec by som sa nedivil. Bohužiaľ, skladby jednoducho nejako nefungujú a úplne zahmlievajú komplexný pohľad a aj jednotlivo vysvetľujú, svojou neinvenčnosťou, prečo Super Collider je jednou z najhorších dosiek Megadeth po nevýraznej Risk a prepadáku The World Needs a Hero. Album je príšerne učesaný a miesto aby ťal do živého, tak uteká klišéovitými obchádzkami k bezproblémovým koncom. Síce trochu baví ale v tejto podobe je to len jeden z mnohých a už vôbec nie je hodný mena Megadeth. V určitých momentoch je smiešny a trápny. Navzdory tomu, že MegaDave spolu s Davidom Ellefsonom sú bezosporu hodne šikovní metaloví remeselníci. Toto nie je metal, to je len hudobná kulisa obývaná rockovými starcami a nám fans len ostáva na jazyku otázka: „Čo tým, kua, mysleli?“

Asi chceli naviazať na už spomenuté dva albumy, s ktorými má Super Collider niektoré podobnosti ale taktiež mnohé rozdiely. Nie je síce autorsky kolektívnym produktom ale na konečnom výsledku sa všetci, včítane producenta Johnnyho K podriaďujú spoločnej vízií moderného metalu s ohľadom na predchádzajúcu tvorbu s využitím dobrodružnejších dlhých výprav do minulosti. Megadeth za tie skoro tri dekády prešiel značným vývojom, pre niekoho aj vlastnou degradáciou. Album sa zo začiatku tvári svalnato a s obrovským drajvom. Otváračka v podobe skladby „Kingmaker“ je sľubná a evokuje starý dobrý Megadeth, ale teplo v podbrušku a príjemné pocity v rozkroku miznú prechodom do titulného tracku, ktorý nesie zápach prelomu ôsmej a deviatej dekády a pachuť tvorby hardrockoviniek Tesla a AC/DC. Toto sa nemalo stať, veď takýmto skladbám sa kapela bránila už od svojho vzniku ba dokonca si z nich robila srandu. Toto nie je žiadny thrash, to je len praobyčajný hard-rock s metalickými prvkami a ešte zastaranými. Ani slychu po riffoch len tri či štyri akordy a to ešte na vyše uložené do stredného tempa. Sóla sú sklamaním aj keď Broderick a aj samotný Mustaine sú erudovanými gitaristami, plytvajú svojim talentom a časom. Nikto nečaká prehliadku giatrových onánii ale toto... Super katastrofa. Rozhodne to nenapráva ani ďalšia „Burn“, ktorá síce zdvihla kovovú činku ale tá Davovi padla na palec a je to poznať. Najhorší je na tom ten uťahaný, unavený a utrápený vokál. Ďalej sa to ani neoplatí rozoberať i keď sa tu nájdu zaujímavé kúsky ako „The Blackest Crow“ či vynikajúcou „Built of War“, čo je vlastne skvelá, prekvapivo agilná apokalyptická anti-hymna stvorená spolu so škopkárom Shawnom Droverom a Chrisom Broderickom, ktorý jej dodal naozaj impozanzný riff.

Zdá sa, že po trinástke sa všetky problémy zažehnali ale teraz kapela šliapla naozaj do veľkého trusu. Super Collider je super sklamanie a vôbec nie je super vzrušujúce (a to som sa snažil) aj keď až taký tragický odpad to nie je. Je to len ťažký prevádzkyschopný rockový album, ktorý bude fanúšikom skôr na smiech ale v žiadnom prípade sa na Megadeth nebudú hnevať. ...a ešte niečo... prekvapila coververzia „Cold Sweat“ od Thin Lizzy a účasť Davida Draimana vo dvoch skladbách.