Novinky

Zostal Rockerom (2) - Peter Pišťanek

K hudbe bol vždy zvláštne pripútaný. Ako chronický počúvač, ale aj ako bývalý muzikant  spoluzakladal kultovú skupinu Devinská Nová VecVystriedal viacero nástrojov – basgitaru, gitaru a bicie nástroje. Nám prezradil ako je to s ním a rockovou hudbou dnes.

Študovali ste dokumentaristiku, scénaristiku aj dramaturgiu, ale školu ste nedokončili. Po rôznych povolaniach a vlastnom podnikaní ste sa začali venovať literatúre  a publikovaniu? Čo bol ten impulz?

V skutočnosti sa to všetko odohrávalo v trochu pozmenenom poradí. Písanie ma zaujímalo prakticky od začiatku puberty, v trinástich som písal všelijaké poviedky, v šestnástich som sa pod vplyvom životopisných kníh Smäd po živote a Maliar z Moulin Rouge pustil do románu o veľkom maliarovi Augustovi Renoirovi. Potom sme s Dušanom Taragelom začali písať poviedky z prostredia robotníkov a roľníkov, taký socialistický realizmus naruby. Časť z nich vyšla oveľa neskôr knižne, v spoločnej zbierke Sekerou a nožom. Tie rôzne zamestnania (povolanie je niečo iné, to by som nezamieňal) som vykonával, pretože ma vyhodili z gymnázia, takže som sa musel niekde zamestnať. Naposledy som robil strážcu parkoviska, no to som si už popri zamestnaní dokončoval strednú školu a hneď po maturite (1992, mal som 32 rokov) ma prijali na VŠMU. Lenže to už bolo po prevrate, pracoval som ako kreatívny riaditeľ v reklamke, naraz nám pribudli klienti, nebolo času na školu, takže som to myslím v druhom alebo treťom ročníku zabalil. Prvá kniha mi vyšla v roku 1991, impulzom bolo, že ma oslovil Miloš Žiak, ktorý bol vtedy spolumajiteľom vydavateľstva Archa, či nemám niečo v šuflíku. Mal som. Vlastne väčšinu vecí, ktoré som v tých časoch vydal, som napísal v rokoch 1980-1985. 
 
Hudba vás nelákala? Ako to bolo s vašou hudobnou kariérou? Robili ste niekedy aj hudobného textára?

Neviem, či ste niekedy počuli meno Devínska Nová Vec. Viac informácii nájdete na Wikipédii. Bol som spoluzakladateľom tejto skupiny, ktorá vznikla v roku 1984 a posledný koncert (v amfiteátri na Búdkovej ceste) mala v lete 1987, to už pod názvom Alitet. Predtým som – ešte ako žiak ZDŠ – hral v miestnej skupine Um. Bolo to také power-trio gitara, basa, bicie, hrali sme vlastné veci, ale aj dôsledne dekomponované evergreeny ako Oranžový expres a podobne. Niečo medzi Motorheadom a Placebom (smiech). Zaujímavé možno je, že na bicie hral dnešný starosta Devínskej Novej Vsi. Medzitým som ešte hral v kapele s gitaristom Ivanom Bartókom, ale na jej názov si už nespomeniem. Bolo to krátko. Text som napísal asi len jeden, pre Devínsku Novú Vec, tá skladba sa volala Všeumelec - dobrodinec. Tú sme potom hrali aj ako Alitet, čo boli 3/5 Devínskej Novej Veci, s novým spevákom a basistom. Nejako mi chýba talent na textovanie. V živote som nenapísal jedinú báseň – ak nerátame môj epigram „Vyschnutý na Sahare ležím, nedodržal som pitný režim“.

Píšete tvrdo a drsne, už vaša prvotina Rivers of Babylon vzbudila veľký rozruch svojou atmosférou, postavami pochádzajúcimi z podzemia. Počúvate (alebo uprednostňujete) aj takú typickú „garážovú hudbu“, kde hudobníci sú viac „gangstri“ ako umelci?

Nie, to vôbec, mne hrozne prekáža, keď muzikanti nevedia hrať, keď im chýba technická bravúrnosť, taká tá elementárna virtuozita. Vždy som inklinoval skôr k jazzu a k fusion, veľmi mám rád funk, ako ho hrajú Earth Wind & Fire, Prince či George Duke, z rocku ma zaujímali skupiny ako Genesis, Yes, King Crimson, ELP, Led Zeppelin, Jethro Tull a podobne. Z novších vecí mám rád drum’n‘ bass ako Squarepusher, Clifford Gilberto, Burnt Friedman a Flanger, Ensemble a podobne. Garážová hudba mi nikdy nič nehovorila, nemám rád trojakordové odrhovačky a zvukový smrad. To moje drsné písanie je taká hra, neverili by ste, koľko práce dá človeku, aby niečo vyzeralo ako odpálené od boku a dalo sa pritom aj čítať.

"Baby som nelákal na básničky, ale na nevšedné zážitky"


Za socializmu bolo ťažké doniesť západnú rockovú hudbu, tú nahradzoval náš svojský československý bigbít, ktoré kapely sa vám z nich páčili?


Osobne nemám pocit, že by sa k nám západná muzika nedostávala, hoci okľukami, ja som sa trebárs vždy dostal k novým veciam, ktoré ma zaujímali. Ale možno je to len vec toho, že sme bývali v Bratislave, kde bol k všetkému zo Západu ľahší prístup. Keď vyšiel povedzme nový George Benson, tak sa dal čoskoro
zohnať na burze. Vtedy sme chodili do Medickej záhrady. Ja som ani tak veľmi nekupoval, skôr som podporoval požičiavanie na výmenu. Ja som si požičal najnovšieho Herbieho Hancocka a namiesto toho som ponúkol najnovší Weather Report. V pondelok sme si to vrátili. Bolo to hospodárnejšie, ako kupovať si tie platne, ktoré boli drahé. Ja som radšej investoval do nahrávacej techniky, mal som na tie časy veľmi dobrý gramofón a najprv kotúčový magnetofón Sony, potom Akai a napokon Revox – ten mám mimochodom dodnes, niekde v škatuli v pivnici. Československý bigbít pre mňa teda nebol žiadnou
náhradou za západnú muziku, ale rovnocennou súčasťou mojich hudobných záujmov. Mal som a dodnes mám rád Hammela a Prúdy, Collegium musicum, Blue effect, Framus Five, Gattch, Flamengo, Energit, Jazz Q, Bohemiu, Pražský výběr, Impuls, Mahagon, Jana Spáleného a ASPM, Gattch, Deža Ursinyho,
Fermátu
... toho sú kvantá, to nemá zmysel spomínať.


Tu pôsobí zábavne vaša historka, ako ste ako dieťa stretli Michala Prokopa známeho zo skupiny Framus Five.

Na to nikdy nezabudnem. Mohol som mať asi trinásť rokov, šiel som s mamou do obchodu, zastavilo pri nás auto a spolujazdec sa po česky spýtal na cestu do Stupavy a Malaciek. Vtedy diaľnica do Prahy ešte nebola, oni zrejme zablúdili a dostali sa až do Devínskej Novej Vsi. Moja mama sa nadýchla, že začne
vysvetľovať a ukazovať cestu, no ja som si s úžasom uvedomil, že ten človek je samotný Michal Prokop, ktorého albumu Město ER som sa vtedy nevedel dopočúvať. Tak som mamu predbehol a začal som „No tak, pán Prokop, to musíte ísť stále po hlavnej a...“ a tak ďalej. Neunikol mi záblesk prekvapenia v Prokopových očiach, že aj v takejto zapadnutej dedinke (Devínska Nová Ves vtedy ešte nebola hnusnou priemyselnou perifériou, ale celkom útulnou dedinou, kde sa žilo celkom príjemne) je slávny. Oveľa neskôr som mu tú historku spomenul, ale on si na ňu pochopiteľne nepamätal, pamätal sa iba na to auto – bola to oranžová škodovka 110R Coupé.

Myslíte, že skupiny ako Beatmen, Soulmen, The Buttons keby mali tú „západniarsku možnosť“ tak by sa vo svete presadili?

Nemám rád také tie „keby“. Beatmen a Soulmen boli kapely na svojom mieste a vo svojom čase to boli také malé zázraky - a splnili svoju úlohu. Čo sa týka Buttons, túto kapelu by som k tým prvým dvom neprirovnával, to nebola autorská, novátorská skupina, ale len jeden zo súťažiacich v pomyselnej
súťaži, kto bude najlepšie imitovať Rolling Stones. Zovňajškovosť a nacvičené pózy ma nikdy nezaujímali, a hoci Beatmeni boli tiež ťažkí pozéri, v ich hudbe, rovnako ako v hudbe Soulmen, bolo obsiahnuté niečo, čo osloví poslucháča aj dnes – po 43 rokoch. To sa o Buttons a iných kapelách, ktoré iba imitovali, povedať nedá.


 
Robili ste dramaturgiu k výberovke Pavla Hammela 1968-1998 a aj zostavili booklet, musela to byť zvláštna spolupráca  so svojím „hrdinom“ z detstva.

Keďže som už predtým ako editor pracoval na reedíciách viacerých jeho starších albumov, bolo to len pokračovanie našej spolupráce. Úprimne povedané, výberovky ma nebavia, nemám doma jedinú, takže najväčšiu radosť som mal z toho, že sa nám podarilo zaradiť na ten box zopár nikdy neuverejnených
nahrávok, napríklad podstatnú časť živého vystúpenia v Štúdiu S z roku 1984, kde výnimočne nehral s kapelou, ale len v komornom obsadení. Pali spočiatku veľmi nechcel, ale napokon som ho presvedčil. Ale zato tam je podľa mňa jedna úplne zbytočná vec: Paliho duet s Darinou Rolincovou Druhá možnosť, to tam podľa mňa nemalo byť. Tá jedna pesnička zasmradila celý ten box. Lenže na to som, žiaľ, nemal vplyv.

Celá tá doba bola nasiaknutá dobrou hudbou, do Československa tento duch iba pričuchol no napriek tomu bol prítomný. Ktoré rockové pecky sa k vám dostali, ktoré ste počúvali?

Dostal som sa k všetkému, čo ma zaujímalo. Niečo nosili kamoši z vtedajšej Juhoslávie, kde to vtedy vychádzalo v licencii, niečo som povymieňal na burze, niečo som si nahral od kamarátov. Bola to taká sieť, my čo sme žili muzikou, sme sa vzájomne medzi sebou poznali. Takže keď vyšiel nový album
povedzme od Pata Methenyho alebo od Yes či Genesis, tak som ho mal do pár mesiacov – buď fyzicky alebo som si ho mohol kvalitne nahrať. Ale ak máte na mysli nejakú muziku, ktorá ma v začiatkoch nejako ohromila a ovplyvnila, tak okrem Hammelovej a Vargovej Zelenej pošty, ktorú som na gramofóne doslovne zodral už v sladkom veku 12 rokov, boli pre mňa zjavením albumy Fireball od
Deep Purple, „štvorka“ od Led Zeppelin a Aqualung od Jethro Tull
, ktoré som prvýkrát počul o niečo neskôr u kamaráta od nás z Devínskej. Veľký otras pre mňa znamenali aj platne Wind and Wuthering od Genesis, Going For The One od Yes, Mysterious Traveller od Weather Reportu, Presence od Led Zeppelin a Birds Of Fire od Mahavishu Orchestra, ale k tomu prvotnému šoku sa to nevyrovnalo. Bol to už taký druhotný šok.
 
Ktoré z nich počúvate dodnes?


To nemá zmysel vymenúvať. Všetky vymenované, plus kopu nových vecí, hoci možno nie úplne sústredene. Púšťam si to, keď pracujem. Mám teraz veľa práce, takže trávim obrovské množstvo času za počítačom. Až tak hrozne ma práca zasa nebaví. Počítač je pre mňa niečo ako pre murára kelňa. No a tá muzika mi umožňuje odrušiť sa od okolia a poriadne sa sústrediť.
 
Ako tínedžer ste sa dopracovali aj k punkovej hudbe, ale vraj vás skoro prestala baviť, prečo? Čo vás na nej najprv upútalo? Čo z punku si dodnes rád vypočujete?

Dakedy na prelome rokov 1976-1977 sa na rakúskom rádiu Ö3, ktoré som počúval úplne výhradne, začali hrať pesničky vtedy novej kapely Sex Pistols, a to ma veľmi zaujalo, pretože to bolo popretie všetkého, čo tu bolo doteraz. Keď som sa dostal k ich debutovému albumu Never Mind The Bollocks, tak mi to pripadlo síce dosť monotónne, ale bol v tom úžasný energetický náboj, navyše tí ľudia vedeli aj celkom slušne hrať a malo to aj humor. Skúsil som počúvať aj iné kapely vtedy práve rozbiehajúceho sa punk-rocku (Damned, Stranglers, Clash), ale to ma už tak nezaujalo, bolo to fádne. Takže to prvotné očarenie čímsi novým a nekompromisným ma rýchlo prešlo. Ani nová vlna ma veľmi neoslovovala,
ja som v tom čase počúval najmä jazz a fusion a z popu sa mi viac ako nejakí halekači páčil Kid Creole And The Coconuts. A na taký Weather Report a Milesa Davisa aj tak nič z toho nemalo. Dodnes má však pre mňa hudba Sex Pistols tú sladkú príchuť vzbury a nihilizmu a odkedy ich prvý album vyšiel v remasterovanej podobe s kopou bonusov ako trojcédéčko pod názvom The Sex Box, tak si ho občas pustím.  

Na aký nástroj ste vlastne hrali? A v akých kapelách?

V Ume som hral na basu, v Devínskej Novej Veci a v Alitete na bicie. S Ivanom Bartókom na basu.  Skladal som na gitare, ale za gitaristu som sa ani pri najlepšej vôli označovať nemohol.



Píšete často o hudbe a tak podrobne, nemáte niekedy chuť sa všetky svoje obľúbené riffy a songy naučiť hrať.

Ani nie, to ma nelákalo. Je fakt, že som sa učil podľa mojich obľúbených bubeníkov. Vtedy žiadne inštruktážne DVD neexistovali, takže som si to sťahoval z nahrávok do nôt a potom som sa tie finty spomalene učil hrať. Ale tak to azda robil každý, kto sa usiloval ovládnuť svoj nástroj.

Z ktorého koncertu ste mali najväčšie zimomriavky?

Z vlastného koncertu práve v tom amfiteátri na Búdkovej, aj preto, lebo som vedel, že toto je posledný raz, čo takto stojíme spolu na pódiu. Ale celkovo to bol vydarený koncert. Po nás hrala vtedy populárna kapela A Conto a v porovnaní s nami znela ako suchý konský trus. Hrali sme čisto inštrumentálne, speváka sme už vtedy nemali, tak aby sme nejako nadviazali kontakt s publikom, rozprával som medzi skladbami rôzne veselé historky, ako to robievali a možno dodnes robievajú folkeri. Podarilo
sa. Dali sme jeden prídavok, odpálili sme skladbu Milesa Davisa What It Is, ale totálne prerobenú, skoro sme nevedeli skončiť. Na záver mohutný kredenc – a bol koniec. Z cudzieho koncertu som mal najväčšie zimomriavky z vystúpenia Vladimíra Mišíka a Etc v PKO v roku 1978, keď ešte hral s Franclom, Padrůňkom a Frištenským. To bolo pre mňa úplné zjavenie. Dal by som neviem čo za slušnú
nahrávku toho vystúpenia alebo nejakého iného v tomto obsadení.

Na aký koncert sa najbližšie chystáte?

Na žiadny, naposledy som bol na nejakom koncerte na Michaelovi Breckerovi v Prahe v októbri 1989. Zistil som, že mi to nevyhovuje, nemám rád tie zhluky ľudí, necítim sa tam dobre. Radšej si pustím doma nahrávku toho koncertu.

Myslíte, že znova nastala renesancia hudby 60 rokov?

Nie, nemyslím. Nejaké renesancie sa stále dejú, ale dvakrát sa do tej istej rieky vstúpiť nedá.

Ktoré skupiny  by ste mladému začínajúcemu rockovému poslucháčovi odporučili?

Na to sa nedá tak jednoznačne odpovedať. Závisí na tom, ako je orientovaný – metalistovi asi niečo iné ako milovníkovi art-rocku a tomu niečo iné ako milovníkovi gitarového rocku. Ja osobne sa medzi žánrami pohybujem s ľahkosťou a bez predsudkov, u mňa sa v CD prehrávači bez problémov vystrieda Led Zeppelin, Django Reinhardt, Coprofago, Mezzoforte, Prodigy, Soulfly a Joni Mitchellová, ale každý taký nie je.

Bonusová otázka: Ak by sa dalo, na ktorom poste by ste v rockovej skupine pôsobili?

No tak pravdepodobne by som sa usiloval dostať k nástroju, ktorý ovládam, resp. som ovládal najlepšie, teda k bicím. Akurát že som za tým už veľa rokov nesedel a na cvičenie by som teraz aj tak nemal čas, takže by z toho aj tak nič nebolo.

Foto: archív P.P. / Dušan Taragel